Je třeba se vývoje u vás na Slovensku obávat?

Led

Judith,
žiaľ, aj keď si vážim otvorenosť vašeho názoru, nemôžem s ním súhlasiť.
hádžete všetkých bez rozdielu do jedného vreca. A to nie je ani pravda, ani správne.
1 – Jeden problém je „protestná volebná vzbura“ obyvateľov Banskobystrického regiónu. Súhlasím s vami, že je to dôsledok zlej ekonomickopoli­tickej situácie. Ale je to dôsledok už skoro štvrťstoročie trvajúcej zlej politiky politických strán, hašterení a boj o koryto, čo vidíme aj u (v prenesenom význame) „parlamentných dynosaurov“, zlej ekonomiky všetkých „slobodne“ volených vlád, zvyšovania nezamestnanosti a Sľuby, sľuby, sľuby…
Ano, zdá sa to ako výhra radikalizmu, ale dlho nevydrží, nádeje vkladané do tejto voľby hladovými dolinami, rozkradnutými obcami, ostanú len nesplnenými nádejami.
2 – dovolila by som si poopraviť vaše tvrdenie v druhom odstavci:
„To, že na Slovensku sa všetko, čonie je slovenské, berie sa ako protislovenské, to je iba prejav slovenské nacionalizmu a šovinizmu. ">> to je iba prejav skupiny slovenských nacionalistov a šovinistov a ich sympazantov <<
Tieto vaše slová možno použiť kdekoľvek na svete a budete mať pravdu, stačí zameniť meno národa (štátu). Len sa pozrite kúsok od našich hraníc, ale i do zámoria.
Celý tento problém rozoštvávania ľudí skrýva skutočný cieľ. Spojiť ich, ale do područia a závislosti Cézara. Moc nepozerá na národnosť, farbu kože a jazyk, platí len jediný, ten vládnúci, jazyk moci.
Ak moc má ten správny finančný odtieň, skalný národovec bratá sa s "neprijateľným“ národovcom, ľavičiar s pravičiarom, vytvoria si čiaru svojich záujmov, bez ohľadu na iných a tak maľujú čiaru naprieč obcou, stromov, ba i ľudí…
Túto čiaru vidno i dnes pri pohľade na svet okolo nás i v nás.

Led

Drahý kolega, vašu otázku nepočujem prvý raz. Dostávam ju nielen z Čiech, ale aj z iných krajín. Žiaľ, prevažné množstvo reakcií je práve na základe nepochopenia situácie vinou skreslených informácií z médií. V dnešnej dobe predsa nie je problém sledovať cez satelit, internet mediálne informácie toho ktorého štátu. Ale mnoho ľudí prijíma tieto informácie nekriticky, nespája si súvislosti, neanalyzuje vzťahy. Takémuto bežnému konzumentovi mediálnych informácií uniká veľakrát zamlčaná časť pravdy, čim sa jeho pohľad skrúti požadovaným smerom.
Otázku „Kam kráčaš Slovensko“ si kladie veľa ľudí, u nás i v zahraničí. Ťažko odpovedať priamou odpoveďou, tak isto ako nemožno ukázať i ten cieľ cesty. Môžme len predpokladať, že to, čo vidíme pred sebou je ten správny smer k cieľu, ktorý kdesi v diaľke predstavuje malé blikotavé svetielko.
Ale pripadám si niekedy ako Marienka s Janíčkom, ktorých hľadajúc cestu domov prilákalo žiarivé okienko v hlbokom lese a tu ulakomiac sa na medovníčky zaviazli v spároch Ježibaby. Dnes, Janko sediac v klietke sa vykrmuje sladkosťami, priberá…(čo ho čaká, blahobyt a či smrť?) a Marienka, pochudnutá od námahy a hladu, slúži zlej Čarodejnici a hľadá možnosť úniku a záchrany oboch detí. Toto je naša súčasnosť.
A budúcnosť? Skončíme ako v rozprávke a podarí sa nám prekonať problémy a dostať Marienku a Janíčka šťastne domov?
Naivne verím, že ano. Kedy? Keď spojíme svoje roztrieštené sily, zahodíme farebné stranícke, národnostné a etnické tričká, v prospech Slovenskej republiky a všetkých ľudí na jej území. Keď nebudeme pozerať jeden na druhého ako na „čierneho, gadžo, maďar, či ťinťan“, alebo v čiernej, hnedej, či červenej košeli vykrikovať „Ja som Slovák! Mne patrí svet! Vráťte sa Maďari do Pešti, Česi do Prahy a vy ostatní do svojich pralesov…!“ Keď takáto rétorika stane sa minulosťou, až vtedy si nájde človek cestu k človeku. V relácii Modré z neba ukazujú bombasticky, so slzami v očach divákov, ako dať, či vrátiť kúsok šťastia človeku, ale ani 1000 takýchto relácií, žiaľ, nedokáže spraviť zázrak, pokiaľ ľudské srdce nebude cítiť iné srdce a človek nebude poznať človeka, ale len cítiť pach a chlad peňazí.