Čo znamená holokaust?

Zabíjěné židů ve velkém. To co dělali němečtí vojáci za druhé světové války.

Vyvražďovanie miliónov židovského obyvateľstva na rozkaz Hitlera počas druhej svetovej vojny. V dnešnej dobe sa tak nazýva aj vraždenie nejakého etnika alebo skupiny obyvateľstva vo väčšom rozsahu, používa sa aj slovo genocída.
A tu je k tomu vedecký výklad:
Holokaust (gréc. holokauston – zápalná obeť alebo celopal, náboženská obeť, ktorá sa celá spáli) je označenie pre systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov sa používa tiež hebrejský termín šoa (hebr. השואה ha-šoa; zničenie, záhuba).

Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel (* 1928), ktorý ho použil vo svojom románe Noc (La Nuit, 1958). Slovo šoa, uvedené do spojenia s vyhladzovaním Židov Claudom Lanzmannom v dokumente Shoah (1985) nebolo prijaté, aj keď by lepšie vyjadrovalo skutočnosť.

Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia prostredníctvom „konečného riešenia židovskej otázky“ (nem. Endlösung der Judenfrage). Holokaust však okrem Židov zasiahol aj príslušníkov niektorých slovanských národov, hlavne Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov, či obyvateľov Juhoslávie alebo Rómov. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov.
Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.
Po prepadnutí Sovietskeho zväzu 22. júna 1941 nechal Adolf Hitler na území Poľska zriadiť šesť vyhladzovacích táborov:

1.Chełmno (Kulmhof) (8. december 1941 – 17. január 1945, približne 340 000 obetí)
2.Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim) – Pôvodný tábor bol zriadený na mieste opustených kasární v apríli 1940, existoval do januára 1945, veliteľom bol Rudolf Höß. Neskôr v roku 1941 sa rozšíril o KL Auschwitz II – Birkenau v neďalekej Brezinke a v roku 1942 nasledoval KL Auschwitz III v Monowiciach. Počet obetí je odhadovaný na 1 000 000 až 1 500 000. Tábory v Osvienčime a Brezinke sú dnes prístupné verejnosti.
3.Majdanek (pri Lubline) (júl 1941 – júl 1944, 78 000 až 360 000 obetí[3])
4.Bełżec (marec 1942 – jún 1943, 436 000 obetí)
5.Sobibór (máj 1942 – október 1943, 260 000 obetí)
6.Treblinka (júl 1942 – október 1943, najmenej 700 000 obetí, možno však až okolo 1 000 000)
Vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov.
Ničenie Židov malo predovšetkým hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia. Hoci boli sami systematicky ničení, mnohí z nich opovrhovali Židmi, pretože Rómovia sa považovali za príbuzných s nordickou rasou. Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Často zabúdali na čistotu nordickej rasy tým, že mali milostné vzťahy so Židovkami. Mnohí z nich za to zaplatili svojim životom. Značná časť esesákov pochádzala tiež z krajín, ktoré obsadili nacisti. Podľa nemeckého branného zákona, na ktorom velenie Wehrmachtu tvrdo trvalo, nemohol Himmler verbovať príslušníkov SS v Nemecku. Riešenie našiel u príslušníkov nemeckých menšín v okolitých krajinách, alebo vo verbovaní neplnoletých, ktorí ešte nepodliehali brannému zákonu, napr. príslušníci 12. tankovej divízie SS Hitlerjugend. Všetci nemeckí príslušníci krajín bojujúcich na strane Nemecka boli členovia SS. Títo zradcovia vlastných národov často nevedeli ani dobre po nemecky. V druhej polovici vojny boli do SS verbovaní všetci bez ohľadu na národnostný pôvod. Existovala divízia SS Handžar zložená z príslušníkov bosnianskych moslimov, divízia SS Galicien z radov ukrajinských nacionalistov, SS Viking zložená zo škandinávcov, SS Tatra z radov slovenských Nemcov, 18. tanková divízia SS Horst Wesel z maďarských Nemcov, litovská, lotyšská, valónska, francúzska, španielska. Himmler sa dokonca pokúsil zorganizovať jednotku zloženú z britských vojnových zajatcov, ale prihlásilo sa iba 50 dobrovoľníkov. Nacisti ich vernosť nacistickej ideológii posudzovali len podľa ich surovosti, s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna. Podľa obžaloby proti štyridsiatim osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove bolo dokázané, že ničenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kilogramov poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov. [4] Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu : „Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. Dva roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“[5]

[upraviť] Transporty Židov zo Slovenska
Prvá Slovenská republika zaviedla prísne rasové zákony týkajúce sa Židov (židovský kódex) 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov nie na základe ich náboženskej príslušnosti ale na základe rasového (národnostného) pôvodu. Týkal sa tiež zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. Od Židov, ktorých pozbavil majetku a občianskych práv sa vyžadovalo aby nosili žltú 6-cípu hviezdu. Všetci vo veku od 16–60 rokov boli povinní nútene pracovať.[6] Neskôr odobril slovenský snem deportácie Židov z územia Slovenska zákonom č. 68/1942.

Zo Slovenska boli deportácie vykonané v troch etapách.

1.etapa: marec až apríl 1942, deportovaní boli práceschopní muži a ženy slobodní, bez rodinných príslušníkov vo veku 16 až 35 rokov v celkovom počte asi 17 000 osôb.
2.etapa: apríl až august 1942, rodiny a rodinní príslušníci z prvých transportov v počte asi 35 000 osôb.
3.etapa:september až október 1944, slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní v počte asi 13 692 osôb.
Deportácie boli vykonávané zo sústreďovacích stredísk, ktoré boli vytvorené v týchto slovenských mestách:

Bratislava – počet odtransportovaných osôb 1 969.
Poprad – počet odtransportovaných osôb 3 000.
Sereď – počet odtransportovaných osôb 9 021.
Žilina – počet odtransportovaných osôb 12 702.
a v týchto dnes slovenských mestách patriacich vtedy do Maďarska:

Dunajská Streda (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 8 000.
Komárno (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 8 000.
Košice (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 12 000.
Levice (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 4 000.
Nové Zámky(vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 7 000.
Celkovo bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.[7]

[upraviť] Pokusy na živých ľuďoch
S experimentmi na väzňoch, chorých a duševne postihnutých začala Tretia ríša už pred vojnou. Cieľom pokusov bolo nájsť dôkazy o nadradenosti árijskej rasy, tieto experimenty nemali žiadny medicínsky prínos. Druhá časť pokusov mala napriek nemorálnym a hrubým spôsobom vykonania, prispieť k získanie medicínskych znalostí.[8] Vrcholom predvojnových pokusoch na ľuďoch bol tzv. euthanasia program (oficiálne Aktion T4), ktorý si do októbra 1939 vyžiadal 70273 životov[9]. Podľa podrobných údajov väzenkyne číslo 1818, ktorou bola Sylvia Friedemanová z Prešova, sa v bloku číslo 10 v Osvienčime I konali pokusy so sterilizáciou a umelým oplodňovaním na mužoch aj ženách. Pokusy sa začali 18. decembra 1943 na asi 350 mladých ženách prevažne holandských a gréckych Židovkách. Ženám vstrekovali do maternice jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. Tieto pokusy opakovali viackrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti a kŕče, ktoré často končili upadnutím do bezvedomia. Potom všetkým ženám vybrali jeden alebo obidva vaječníky. Ženám boli odstraňované aj časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorý bol do Osvienčimu deportovaný z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoch podieľali, sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov, ktorú chceli uplatňovať po skončení vojny.

Zdroj: http://sk.wiki­pedia.org/wiki/Ho­lokaust

Holokaust pochádza z gréckého slova holo,čo znamená celý a kaustos-spáliť.Takže úplné spálenie alebo zápalna obeť.Vraždenie nevinných.Pojem holokaust sa používa v súvislosti s pokusom nemeckého vodcu Adolfa Hitlera zlikvidovať europskych židov v rokoch 1939–45.Jeho cieľom bolo vytvoriť rasovo čistý národ,ktorý by tvorila tzv. panská rasa.Každý kto nevyhovoval jeho predstavám,mal byť zlikvidovaný-invalidi,homo­sexuáli a iné rasy ako Romovia,černosi a najmä židia.Na väznenie odporcov a protispoločenským živlov boli vybudované koncentračné tábory,ktoré veľmi kruto spravovali nacistické jednotky SS.židovské obchody boli bojkotované a židia museli opustiť miesta štátnych zamestnancov.Osud milionov židov zavraždených je úplne ojedinelý,lebo sa stali obeťami jediného pokusu moderného štátu,ktorý využil svoje zdroje a prostriedky na to,aby zlikvidoval zo sveta inú skupinu ľudí.